Výrobné faktory
Výrobné faktory (výrobné činitele, činitele výroby, výrobné zdroje, výrobné prostriedky) je všeobecné označenie pre to, čo umožňuje vyrábať. Presnejšie definície sa mierne odlišujú, ale vždy sa myslia akési najzákladnejšie prvky (či statky a služby), ktoré sa vkladajú do výrobného procesu (podniku), aby sa v ňom v istej kombinácii použili na vytvorenie finálneho produktu.
Delenie a definície výrobných faktorov nájdete na stránke Výrobné faktory – práca, pôda, kapitál, informácie, organizácia, veda. My sa teraz pozrieme na výrobné faktory z trochu iného hľadiska.
Základné výrobné faktory
Zhrnieme, že medzi základné výrobné faktory patrí práca, pôda a kapitál. Niekedy sa do tejto trojice pridávajú aj informácie.
- Pôda a prírodné zdroje sú využívané na poľnohospodárske účely, zdroje energie, minerálne látky, neenergetické zdroje.
- Práca je ľudská činnosť. Kvalita a množstvo práce sú ovplyvnené fyzickými a duševnými schopnosťami človeka. Účinnosť práce závisí od kvalifikácie, zručnosti, vybavenia kapitálom. Ľudský kapitál má dve obdobia: obdobie prípravy a získavania poznatkov – vzdelávanie a obdobie, keď používa tieto získané predpoklady na produkciu statkov a služieb.
- Kapitál predstavujú kapitálové statky. Výrobné statky, ktoré ekonomika produkuje na to, aby slúžili na výrobu iných statkov. Postupne sa opotrebúvajú (amortizujú). Osobitná forma kapitálu je technológia.
Štvrtý výrobný faktor
V bežnej literatúre sa môžeme stretnúť aj so štvrtým faktorom, ktorým sú podľa rôznych autorov:
- suroviny
- podnik (organizácia)
- know-how
- informácie
- ľudské znalosti
- podnikateľské schopnosti
- veda
Pohľad ekonómov na výrobné faktory
Klasickí národní ekonómovia rozlišujú pôdu a prírodné zdroje, prácu a kapitál, pričom sa prvé dva považujú za pôvodné výrobné faktory a kapitál za odvodený. V tejto súvislosti sa tiež rozlišujú tri trhy výrobných faktorov: trh pôdy, trh práce a trh kapitálu.
Podľa fyziokratov je pravým výrobným faktorom len pôda.
Podľa marxistov, ktorí používajú pojem výrobné sily, je pravým výrobným faktorom len práca, pričom kapitál je zhmotnená práca.
Podľa neoklasikov existujú len dva výrobné faktory práca a kapitál, pričom pôdu mnohí zaraďujú do kapitálu.
Podľa produkčných funkcií
Pri fomulovaní produkčných funkcií sa často rozlišuje:
- práca
- kapitál
- výrobné statky
- medziprodukty
- reziduálne faktory
- technický pokrok
- vzdelanie
- know-how
Členenie podľa E. Gutenberga
E. Gutenberg definoval výrobné faktory z pohľadu podnikovej ekonomiky a transformačného procesu.
- základné faktory
- výkonná práca vzťahujúca sa na konkrétny objekt
- materiály:
- suroviny
- výrobky
- polovýrobky
- prevádzkové a pomocné látky
- prevádzkové prostriedky
- stroje
- zariadenia
- nástroje
- dopravné prostriedky
- dispozitívny faktor (dispozitívna práca)
- riadenie podniku
- plánovanie
- organizácia
- kontrola
Výrobné faktory z hľadiska strategického riadenia
Z pohľadu strategického riadenia podniku poznáme tieto výrobné faktory (Červený, 2014):
- faktory vedecko-technického rozvoja
- marketingové a distribučné faktory
- faktory výroby a riadenia výroby
- faktory podnikových a pracovných zdrojov
Faktory vedecko-technického rozvoja
Faktory vedecko-technického rozvoja sa označujú tiež ako R&D faktory teda research and development (Červený, 2014). Pokrývajú oblasť, ktorá má firme vytvoriť predpoklady pre využívanie výsledkov vedecko technického pokroku v jej stratégii. Vedecko-technický rozvoj veľmi intenzívne prispieva k vytvoreniu konkurenčnej výhody podniku (Mallya, 2007) s čím súhlasia aj Vykypěl a Keřkovský (2002). Konkurenčná výhoda je podľa nich možná dosiahnuť práve vytváraním nových či zlepšovaním súčasných výrobkov alebo zlepšovaním výrobných procesov s cieľom znižovania nákladov, zvyšovaním kvality, produktivity a skvalitňovaním pracovného prostredia. Z toho vyplýva, že cieľom výskumu a vývoja je priviesť podnik do takého stavu, kedy je schopný uspokojiť zákazníka lepšie a rýchlejšie než konkurencia.
Dedouchová (2001) tento pohľad na výskum a vývoj uvádza veľmi podobne, pričom rozoznáva tri základné stratégie vedecko-technického rozvoja:
- stratégia výrobkovej inovácie – cieľom je vyvinúť nové výrobky, ktoré nemajú konkurenciu
- stratégia vývoja výrobku – cieľom je lepšia kvalita súčasného výrobku
- stratégia procesnej inovácie – cieľom je dosiahnuť výrobu s nižšími nákladmi a vyššou kvalitou, teda zvyšovať efektivitu.
Marketingové a distribučné faktory
Všeobecnou úlohou marketingu a odbytu je zoznámiť zákazníka s ponukou podniku, nalákať ho ku kúpe a zrealizovať samotný predaj (Tyll, 2014). Hanzelková a kol. (2017) upozorňujú najmä na podniky vyrábajúce spotrebné produkty a pôsobiace v konkurenčnom prostredí, pretože musia mať veľmi rozvinuté a silné marketingové funkcie aby dosiahli marketingový a odbytový cieľ. Z toho vyplýva, že vysoký podiel v alokácii ich interných zdrojov potom pripadá práve marketingovým zložkám.
Dedouchová (2001) za kľúčové oblasti stratégie a rozvoja marketingových schopností považuje:
- výber segmentu trhu, na ktorom bude podnik konkurovať
- navrhnutie marketingového mixu, ktorý určuje, ako bude podnik konkurovať na danom trhu
- implementácia stratégie
Podnik, ktorý dobre splnil každú z týchto úloh, môže pre seba vytvoriť rôzne výhody na trhu. Mallya (2007) považuje za takúto výhodu vytvorenie vzťahu so zákazníkmi tým, že rýchlo rozpozná ich potreby a priania, alebo ich v ňom prebudí. Faktory ktoré pokrývajú oblasť marketingu a odbytu patria do tzv. 4P. 4P zahŕňa produkt (product), cenu (price), distribúciu (place) a propagáciu (promotion) (Kotler, 2005).
Produkt Kotler (2005) definuje ako čokoľvek, čo môže byť ponúkané na trhu pre pozornosť, získavanie, použitie alebo konzumáciu, ktoré by mohli uspokojiť chcenie alebo potrebu zákazníkov. Zahŕňa fyzické objekty, služby, osoby, miesta, organizácie a myšlienky. Má svoje tri úrovne: jadro, základný produkt a rozšírený produkt. Za cenu považuje sumu peňazí účtovanú za produkt alebo službu alebo súčet hodnôt, ktoré si spotrebitelia vymieňajú za výhody vyplývajúce z používania výrobku alebo služby. Distribúciu opisuje ako rozhodovanie a doručovanie produktov a služieb zákazníkom. Tiež berie do úvahy, ako nové informačné a komunikačné technológie transformujú funkciu distribúcie a maloobchodu. Propagácia je špecifická kombinácia reklamy, osobného predaja, podpory predaja a vzťahov s verejnosťou, ktoré spoločnosť používa na sledovanie svojich reklamných a marketingových cieľov (Kotler, 2005).
Faktory výroby a riadenia výroby
Červený (2014) analýzu výroby a riadenia výroby odporúča v dvoch krokoch a to najprv definovanie výrobného procesu a následne skúmanie dôležitých aspektov výroby a jej riadenia. Výrobný proces je determinovaný určením výrobku, varietou a množstvom výrobku; použitými technológiami, usporiadaním a organizáciou výroby; stabilitou výroby a schopnosťou reagovať na dopyt (Hanzelková a kol., 2017).
Skúmané faktory uvádza mnoho autorov (Mallya, 2007; Hanzelková, 2013; Červený, 2014;) viacero ako napríklad dostatočnosť výrobných kapacít z hľadiska uspokojovania tržného dopytu; spoľahlivosť a stabilita výrobných systémov; systém operatívneho riadenia výrobných a logistických procesov; nákup podniku, štruktúra nakupovaných komodít a dodávateľov, podmienky nákupu; hospodárnosť a účinnosť systému riadenia zásob; ochrana životného prostredia či pružnosť výroby z hľadiska uspokojovania zákazníkov. Práve táto pružnosť a tiež dostatočnosť výrobných kapacít na uspokojovanie tržného dopytu sa považuje za dôležité, pretože ako píšu Hitt a kol. (2015), spokojnosť zákazníka vedie k jeho lojalite.
Faktory podnikových a pracovných zdrojov
Sedláčková a Buchta (2006) radia do týchto faktorov štyri skupiny faktorov: hmotné zdroje, ľudské zdroje, finančné zdroje a nehmotné zdroje. Ostatní autori (Vykypěl, Keřkovský 2002; Mallya, 2007; Hanzelková, 2013) zvyčajne prisudzujú tejto kategórii len ľudské zdroje. Táto práca bude vychádzať práve zo štyroch faktorov, pretože zanedbanie čo len jednej zložky by mohlo výrazne ovplyvniť fungovanie podniku, ak by bola v nedostatočnom stave a manažment by ju v strategickej analýze opomenul. Všeobecne pre všetky tieto zložky platí, že efektivita a účinnosť pre tieto zložky záleží nie len na ich existencii, ale aj na systéme akým sú riadené, vzťahoch a spolupráci medzi ľuďmi, zákazníkmi a dodávateľmi a tiež skúsenostiach (Johnson a kol., 2012).
Hmotné zdroje podniku podľa Coultera (2010) predstavujú budovy, surové materiály, výrobné stroje alebo napríklad zariadenie kancelárií. Neopomenuteľnou zložkou je zvažovanie ich opotrebenia.
Nehmotné zdroje sú oblasťou technológií, patentov, licencií, know-how ale tiež zahŕňajú povesť podniku, ochrannú známku alebo značku. Práve hodnota nehmotného majetku môže dosahovať významný podiel na fixných aktívach a veľa podnikov má na nej založenú konkurenčnú výhodu (Sedláčková, Buchta, 2006).
Ľudské zdroje tvoria zamestnanci na rôznych úrovniach ako sú manažéri, partneri, dodávatelia, zákazníci a pracovníci (Johnson a kol., 2012). Ľudskými zdrojmi sa zaoberá najmä riadenie ľudských zdrojov pričom sa snažia aby boli zamestnanci čo najlepšie využití, dosahovali vysokú produktivitu a zároveň aby bol súlad medzi záujmami podniku a ľudí (Dedouchová, 2001). Drucker (1998) prikladá silu znalostiam, avšak je dôležité zdieľanie informácií, medzi ktorými musí byť rovnováha.
Oblasť finančných zdrojov sa zaoberá prognózovaním kapitálovej štruktúry podniku, zaisťovaním a alokáciou finančných zdrojov alebo pohybom peňazí, teda oblasťami životne dôležitými pre podnik. Primárnym cieľom je ale určenie finančného zdravia podniku a posúdenie, či je strategický rozvoj reálny z finančného hľadiska (Hanzelková, 2013).