Didaktika

V súčasnosti sa didaktika chápe ako pedagogická disciplína, ktorej predmetom skúmania je proces výučby ako jednota činnosti učiteľa (vyučovanie) a činnosti žiaka (učenie sa). Zaoberá sa procesom výučby vo všeobecnosti, bez ohľadu na konkrétny vyučovací predmet. Pojem didaktika je odvodený od gréckeho slova „didaskien“(didasko) čo znamená učiť, vyučovať.

Oblasti didaktiky

Didaktika sa zaoberá viacerými oblasťami súvisiacimi s vyučovaním:

1. Čo učiť? – obsahom a rozsahom vzdelania a vzdelávania;
2. Ako učiť? – metódami, zásadami a formami vyučovania;
3. Priebeh vyučovania? – interakciou medzi učiteľoma žiakom.
4. Výsledky učebného procesu? – hodnotenie, diagnostikovanie žiaka
5. Didaktická technika? – učebné pomôcky

Predmet didaktiky

Je rozdiel medzi pojmami vzdelávanie ako proces a vzdelanie ako výsledok vzdelávania. Predmetom skúmania didaktiky je:

• obsah vzdelávania (kurikulum)
  • skúma sa z hľadiska toho, koľko sa má žiak naučiť, koľko informácií má žiak získať v jednotlivých predmetoch, ročníkoch a na jednotlivých stupňoch a druhoch škôl.
  • skúma sa ako usporiadať jednotlivé informácie, ako ich štruktúrovať, a akú postupnosť a nadväznosť zvoliť, aby sa učivo dobre pochopilo, osvojilo a využilo
• proces vyučovania – ciele, metódy, zásady, prostriedky, organizačné formy vyučovania
  • proces vzdelávania sa skúma z hľadiska hľadania najlepších metód, foriem, prostriedkov používaných na vyučovaní
• interakcia učiteľa a žiakov na vyučovaní
  • skúma sa z hľadiska tvorby vzťahov medzi učiteľom a žiakmi, medzi žiakmi navzájom, skúma sa štýl učiteľa, ktorý používa na vyučovaní, skúma sa štýl učenia žiakov a klíma na vyučovaní

Úloha a cieľ didaktiky

Úlohou didaktiky je:

• rozvoj vedomosti, poznatkov prostredníctvom osvojovania pojmov,
• vytváranie a zdokonaľovanie zručnosti osvojovania vedomosti,
• rozvíjanie samostatného myslenia, ktoré závisí od dobre osvojených poznatkov, systému abstraktných pojmov problémových úloh, myšlienkových operácií

Cieľom didaktiky je

• pomáhať žiakom k sebarealizácii aby mohol prežiť svoj život plnohodnotne;
• nájsť takú metódu, aby učenie bolo radostné a vedomosti trvale.

Historický vývoj didaktiky

V historickom vývoji didaktiky nachádzame významne medzníky, ktoré na dlhu dobu poznamenali nielen rozvoj didaktického myslenia, ale predovšetkým aj charakter vyučovania. [1]

Zásadný vplyv na rozvoj didaktického myslenia mali:

• F. Qintilianus– 1. storočie – veľa myšlienok o výučbe, ale nepatrí mu prvenstvo v didaktike.
• Wolfgang Ratke – 16. – 17. st. – prvý zaviedol pojem didaktika.
• Ján Ámos Komenský – 1592 – 1670, názory na vyučovanie najmä v dielach: „Veľká didaktika“, „Najnovšia metóda jazykov“, „Orbis pictus“, „Škola hrou“. Zástanca uplatňovania zásady názornosti.
• Johann Heinrich Pestalozzi – 17. a 18.st. – významný prínos do didaktiky, jeho metodika pre elementárne vyučovanie, na vtedajšiu dobu vynikajúce úsilie dať do rúk učiteľom „metódu“ ako učiť = číslo, tvar, slovo.
• Jean-Jacques Rousseau – 18. st. – zástanca slobodnej výchovy. Vo svojom diele „Emil alebo o výchove“ podal kritiku vtedajšieho vzdelávania. Bol toho názoru, že žiaci v škole počúvajú „slová, slová, slová“ a málo alebo vôbec nie sú aktívni. Odporúčal, aby dieťa do 12 rokov čerpalo poznatky z okolia, ktoré ho obklopuje a potom, aby z nich, resp. na ich základe získavalo vedomosti v škole. Treba povedať, že jeho názor o tom, aby sa dieťa začalo systematicky vzdelávať až po 12 roku je nesprávny. Odhliadnuc od tohto je však cenné to, že upriamil pozornosť na dieťa, na jeho aktivitu. Alternatívna pedagogika – koniec 19. a začiatok 20. storočia – v ňom vidí svojho predchodcu, mysliteľa, ktorý chcel, aby vo vyučovaní bol aktívny nie učiteľ, ale dieťa. Aj keď J. J. Roussea nebol didaktikom, práve pre zdôrazňovanie aktivity dieťaťa ho aj súčasná didaktika vníma ako zástancu tvorivého vyučovania. Dnešná škola preferuje samostatnosť, tvorivosť, iniciatívu, využívanie poznatkov získaných v mimoškolskom živote apod. Teda všetko to čo zdôrazňoval Roussea.
• Johann Friedrich Herbart – 19. st. (považovaný za zakladateľa pedagogiky), jeho prínos pre didaktiku = jasnosť, asociácia, systém, metóda. Herbart, obrazne vyjadrené, dal učiteľom návod ako postupovať vo vyučovaní. Jeho stupne sa aj uplatnili, ba uplatňujú sa ešte aj dnes. Lenže, dnešok nechce vyučovanie podľa istých schém a návodov, a preto súčasná didaktika odmieta herbartovský model výučby. Ak teda niekto povie, že dnešná škola je „herbartovská“ tým vlastne vyjadruje istý pohľad na vyučovanie, v ktorom učiteľ so žiakmi pracuje schematicky – podľa učiteľom pripraveného modelu vyučovacej hodiny. Lenže, dnešná žiaci sú rozhľadení, pracujú s informačnými médiami a pod., a preto vyučovanie musí byť veľmi tvorivé. To herbartovský model /vyučovanie podľa schémy – stupňov/ nezabezpečuje. V protiklade s Herbartovým poňatím vyučovania dnes sú: problémové vyučovanie, skupinové vyučovanie, tímové vyučovanie, kooperatívne vyučovanie a pod., v ktorých je ťažisko v tom, že aktivizujú žiakov – žiaci nezískavajú informácie od učiteľa pasívnym počúvaním, ale sú vedení k činnostiam, vzájomnej spolupráci. Žiaci sú teda nielen „objektom“, ale súčasne aj „subjektom“ vyučovania.

Didaktika na Slovensku

Slovenskí a českí pedagógovia významne prispeli k rozvoju didaktiky. Sú to najmä:

• Samuel Tešedík
• Otokar Chlup
• Václav Příhoda
• František Josef Čečetka
• Emil Stračár
• Vladimír Václavík
• Ján Velikanič
• Ladislav Mihálik

Hnutie novej výchovy

Koniec 19. a začiatkom 20. storočia vznikol rozpor medzi požiadavkami spoločnosti a výsledkami práce školy. Kritika školy a vyučovania, hľadanie nových metód a foriem výučby. Cieľom je reformovať školu a vyučovania a vzniká tzv. „hnutie novej výchovy, činná škola, pracovná škola“. Medzi predstaviteľov tohto hnutia patria:

• John Dewey
• Maria Montessori
• Ovide Decroly
• Peter Petersen
• Rudolf Steiner
• Ellen Key

Druhy didaktik

Jednotlivé didaktiky spolu úzko súvisia, vzájomne sa ovplyvňujú a navzájom sa obohacujú. Líšia sa svojím predmetom skúmania.[2] „J. Bajtoš z hľadiska zamerania predmetu didaktiky rozoznáva:

1. všeobecnú didaktiku – zaoberá sa obsahom vzdelávania, metódami, zásadami, formami, prostriedkami vyučovacieho procesu
2. špeciálne didaktiky – predmetové didaktiky – metodiky – zaoberajú sa špeciálnymi problémami vyučovania jednotlivých predmetov, napr. didaktika matematiky, slovenského jazyka, telesnej výchovy atď.
3. odborové didaktiky – sa zaoberajú edukáciou v príbuzných skupinách predmetov, napr. didaktika technických predmetov, didaktika prírodovedných predmetov, atď. Je medzičlánkom medzi všeobecnou didaktikou a predmetovými didaktikami.
4. didaktika odborného výcviku – táto skúma edukačný proces spojený s praktickou činnosťou, často aj s produktívnou prácou. Úzko súvisí s didaktikou odborných predmetov.[3]“

„Didaktiku môžeme rozlišovať aj podľa stupňa škôl:

• Predškolská didaktika (pre materské školy),
• Didaktika základnej školy,
• Didaktika strednej školy,
• Didaktika vysokej školy,
• Špeciálna didaktika, určená na vyučovanie a učenie sa žiakov so špeciálnymi vzdelávacími potrebami:
  • nadaných,
  • handicapovaných,
  • znevýhodnených žiakov.[4]“

Vzájomné prepojenie didaktiky s inými vedami

Rozvoj didaktiky je podmienená vzájomnou spoluprácou s ďalšími vedami, ktorých poznatky didaktika tvorivým spôsobom uplatňuje: [5]

1. Filozofia – poskytuje zdôvodnenie a vysvetlenie procesu poznania v spoločensko-historickom vývoji ľudstva. Zákonitosti poznávacieho procesu sa uplatňuje špecifickým spôsobom v samotnom vyučovacom procese.
2. Psychológia a jej jednotlivé disciplíny pomáhajú didaktike riešiť otázky učenia žiakov, motivácie a aktívneho vzťahu k učeniu. V poslednej dobe sa v oblasti teórie a výskumu uplatňuje tzv. psychodiaktika.
3. Sociológia ako veda o spoločnosti, a jej vnútornom rozvrstvení poskytuje didaktike podnety k riešeniu psychosociálnej klímy v triedach a školách.
4. Logika ako veda o formách správneho myslenia vysvetľuje potrebu logického aspektu všetky činnosti učiteľa smerujúceho k pochopeniu poznávanej skutočnosti žiakmi. Požiadavkám na úspešnú prácu každého učiteľa je znalosť základných foriem myslenia – pojmy, súdov, úsudkov a zovšeobecnení.
5. Kybernetika, ktorá sa zaoberá všeobecnými princípy riadenia a prenosom informácií v strojoch i živých organizmoch smeruje k pochopeniu vzájomného pôsobenia učiteľa a žiakov, predovšetkým využitím spätnej väzby.
6. Lekárska veda stanovuje normy vhodného hygienického prostredia pre výchovno-vzdelávací proces.

Rozvoj didaktiky je podmienený potrebnou spoluprácou s inými vedami a to ako s klasickými (filozofia, logika atď.), tak s novo vznikajúcim (teória riadenia managementu, teória komunikácie atď.)

[1] PETLÁK, E. 1997. Všeobecná didaktika. Bratislava : IRIS, 1997. 270 s. ISBN 80-88778-49-2. s. 9 – 17.

[2] LÁSZLO, K. – ŠKVARKOVÁ, Z. 2009. Didaktika. II. Vydanie. Banská Bystrica : UMB PF, 2009. 84 s. ISBN 978-80-8083-715-0. s. 13.

[3] BAJTOŠ, J. 2003. Teória a prax didaktiky. Žilina. 2003. 384 s. ISBN 80-8070-130-X. s. 26 – 27.

[4] TUREK, I. 2008. Didaktika. Bratislava : IURA EDITION, 2008. 545 s. ISBN 80-8078-19-89. s. 18.

[5] HLADÍLEK, M. 2004. Úvod do didaktiky. Praha : VŠ J. Komenského s. r. o, 2004. 88 s. ISBN 80-86723-07-0. s. 9.